Names of musicians achieve over time either worldwide or territorial popularity. While many are forgotten, some live on
for centuries. The name Yakov Zak has probably less resonance in today's mainstream music circles, but on November
20th, those who knew him will be celebrating the 100th anniversary of this extraordinary artist's birth. He was a pianist
and pedagogue who not only wrote his name into the history of piano performance, but also still shares music through the
hands of his pupils and their followers.
Personally, the first time I heard the name Yakov Zak was in Bratislava, from my first piano teacher Dušan Martinček
(1936-2006). At that time, I was about ten years old and the name Zak for me meant someone who knew all the unheard
secrets of piano playing. I hadn't the slightest idea that someday I would indeed meet him or even become his student.
Little did I know that I would also become the last pupil.
When I finally got to know Yakov Zak, he was a professor at the Moscow State Conservatory, celebrated as a soloist, and
was a duo piano partner of the world-renowned Emil Gilels. He was a very sought-after and respected pedagogue. Our first
meeting was in his apartment the day I came to play for him and asked him to enroll me in his class. In his piano room
were two grand pianos, one Steinway and one Petrof. The walls of the room were furnished with shelves full of books from
floor to ceiling. His physical appearance was very special. He had a prominent forehead and the head of a thinker evoking
respect at first sight. I also remember the first handshake very vividly - it externalized his artistic self and human
kindness.
In his room was also a low table, which perfectly reflected Zak's personality. This was best described in a memoir of one of
his pupils, professor Henrietta Mirvis (1930-2000): "...whenever I came to his home, this table was always overfilled with
books, magazines, albums, and all kinds of printed production...here were laid new issues. Everything was there! Books
about music neighboring war memoirs and the newly printed Darrell's book about animals. Works of literature analysis.
Travels through Africa. Small poems written by poets unknown to me. A book about the circus. A popular research book
about botany. Stacks of new sheet music - young Soviet composers. Albums about paintings and architecture. The
periodical "History of Philosophy." Memories of a diplomat. Double volume French compositions. Those who did not know
Zak would think he is somewhat pieced out. Those who knew him all knew that...this was in the end melting together and
transforming into music, which had the primary place in his life...it was enabling him to organically combine the artistic
and personal, and to be in both of these qualities at the top of contemporary ideas" ("Uroki Zaka," Klassika XXI, Moscow
2006; translation from Russian by the author of this article).
Yakov Zak was professor of piano at the Moscow State Conservatory for more than forty years. He raised a whole panoply
of the next generation of notable pianists, who were winning international competitions and becoming known on world
concert stages and as successful pedagogues. Among them are Elisso Virsaladze, Evgeny Mogilevsky, Valery Afanasiev,
Nikolaj Petrov (1943-2011), Ljubov Timofeeva, Svetlana Navasardjan, Natalia Trull, Yuri Egorov (1954-1988), composer
Sophia Gubaidulina, and so on. His pupils won over twenty top prizes from competitions such as the Tchaikovsky in
Moscow, the Queen Elisabeth in Brussels, the Van Cliburn in Texas, the Schumann in Zwickau, the Bach in Leipzig, the
Marguerite Long in Paris, and competitions in Lisbon, Montreal, and Sydney. Yakov Zak himself wrote his name into
history by winning first prize at the Chopin competition in Warsaw (1937), after which the chairman of the jury, Adam
Wieniawski, had the following to say about Zak: "He is one of the most excellent pianists I had the chance to hear in my
long life." Remarkable are Zak's insights, however, in one of his pedagogical articles, where he expresses some
skepticism and concern regarding the uniformity of contemporary performances. He sees the culprit in attending too
many competitions, a trend already gaining strong popularity during his time. In his opinion, such competition - oriented
approach in the work of a pianist is hindering the development of his artistic individuality, because a competing pianist
wants to be comparable and offers a "creative standard."
Yakov Zak was born in 1913 in Odessa. This city by the Black Sea is historically known for its rich musical tradition. Here
were born, for example, pianist Emil Gilels and violinist David Oistrach. Some time was spent here by the young
Sviatoslav Richter, whose father Teofil was a professor at the Odessa Conservatory. Odessa was also the home of a
renowned Music Institute, from which Zak graduated. Subsequently graduating in mere sixteen months from the Odessa
Conservatory, Yakov Zak pursued his postgraduate studies at the Moscow Conservatory with the most prominent
pedagogue of the twentieth century, Heinrich Neuhaus. Zak stayed to work as his assistant and soon became a professor
of the Moscow Conservatory himself, staying in this post until his final days. In the words of Heinrich Neuhaus, "Zak
possessed a clear and strong intellect, a large and harmoniously organized temperament, great inner energy, pervasive
musical sensitivity, and incredible virtuoso mastery" and belonged to those great pianists, who were unified by "a certain
spirit of higher objectivity, an extraordinary capability to understand and reproduce art 'in its essence,' without the
excessive addition of the own and subjective..." (Sovetskaya Muzika 1959, No. 4, pg. 140-141, 142; translation from
Russian by the author of this article.)
In his own pedagogical practice, Zak not only continued in line with the pedagogical principles of his great teacher
Heinrich Neuhas, but using his individuality, encyclopedic knowledge, extraordinary gift of spoken word, and goal-oriented
diligence, he was achieving truly extraordinary results. In the footsteps of his teacher, Yakov Zak led his students to a
general perception of the world. He taught them to "see life." However, rich practical advice about music interpretation
and command of the instrument was not absent. His unusually broad arsenal of associative examples always provided
strong inspiration and gave a stimulus for discoveries. At one of my lessons, during a discussion about the masterful
creation of musical phrases, he mentioned the artist Boticelli as an example and noted his mastery of detailed profile
outlines. "A musical phrase is like a profile of a person," he added at the end, "one needs to learn from great masters
how to create it." There was another interesting remark that remained in my memory for many years. While opening
several art albums, he said, "Every artist goes through stages of searching for himself by means of copying. Notice, how
many artists in their beginning went through the same so-called Blue Period, but all of them later found their own
unrepeatable style. Every one of them was a unique artistic individual. Look for example at the genius Picasso! His
cataclysmal work was prepared by learning all elements of art presented by his predecessors. The real Picasso was born
only after Picasso in the form of Renoir, Cézanne, Lautrec, etc. This is no different with pianists." However, I remember
no single time when he played a segment and said to "play like this." It never happened. An invaluable characteristic of
his teaching style was not pushing his students through the gates of pedagogical principles, but opening countless gates of
creative possibilities for them, and inspiring them to do their own searching.
Studying in the class of Yakov Zak was a new stage for me, as I was able to work eight hours with untiring excitement on
a two-page fugue by Bach, and the meaning of time did not exist. Zak was tenacious and encouraging diligent work. His
recommendation for a pianist was to spend five hours a day at the piano and not miss any day, "because the next day you
will not be able to practice ten hours, nor fifteen the following day." One of his performance treats was a phenomenal
performance of Etude Opus 10, No. 2 by Frederic Chopin (he liked to call it "a lost flute"). When he was once asked how
he achieved such admirable mastery of it, his answer was: "A half hour per day, but every day." Unfortunately, I had no
chance to hear him perform this etude, but to this day I remember Zak's rendition of Chopin's Etude for "thirds" - Opus
25, No. 6. I was able to savor the sublime lightness, unbelievably fast sliding phrases of sparkling perfection, and
aristocratic graciousness of Chopin's miniature while listening behind the door of Zak's apartment one Friday afternoon
at three o'clock.
It is important to stress that besides his extraordinary virtuoso capabilities, the essence of Zak's work on a piano piece
was a conductor's approach, and he was imparting this to his students. He did not reduce himself to a mere "piano
orchestra" and the possibilities of its sound palette and practical details. He encouraged us to study other works of music,
orchestral and chamber pieces, which had connections to specific piano works, and to study paintings, literature, theatre,
and history. For the scope of his own knowledge, Zak was especially admired not only by his students, but also by his
colleagues and friends. He had a phenomenal memory that enabled him to permanently memorize any facts. Well known
was a story about his trip with a group of Conservatory professors to Italy. Zak showed them around places that a tour
guide wouldn't know that well, and documented details from history, art, and architecture in such manner if he had lived
in Italy (cited from my personal conversation with pianist Bella Davidovich in 1989). He visited my own hometown
Bratislava decades before I was his student, but he was able to describe the streets and buildings where Mozart, Haydn,
Beethoven or Liszt visited or played.
Concertizing artist Zak not only had command of a wide repertoire, but he was often one of the pioneers and first
performers of his contemporaries' new works. He also presented rarely heard old music. The broad scale of his pianistic
capabilities was breathtaking - it was not so rare to find both gigantic Brahms concerti and a Prokofiev concerto (No. 2) on
one evening's program of Zak's. Alas, the modest phonography of his concert career belongs today to rarities. This
includes the concerti of Brahms, Rachmaninov, and Prokofiev, and the solo works of Liszt, Schumann, Debussy, two
piano collaboration with Emil Gilels - Mozart, Saint-Saëns, and other composers.
Yakov Zak was twice on tour in the United States, in 1965 and 1967. I had the gracious opportunity to interview Zak's
former concert agent, Mr. Maxim Gershunoff, who accompanied Zak in his travels and asked him how he remembered
Zak.
M.G. One day, on the way to Pittsburgh, Yakov Zak said, "I am sad because we are not going to Washington. My health is
not so great and I have the feeling I will not live much longer." I said to him, "Yakov, why are you so sentimental, why
are you saying such things?" But then he responded, "No, no, I really think so and I regret not going to Washington." I
asked him, "Why? Have you never been to Washington?" And he said, "It is not that. I have many friends in
Washington and I want to say goodbye to them. They are all in the National Gallery." I told him that I would arrange for
us to go to Washington first, and from there continue our tour to New York. On the way, Zak made a detailed sketch of
the rooms and paintings as they were placed in the gallery.
E.V. Do you remember something from his concerts when you were in the audience?
M.G. Yes, his encore of the third movement from Prokofiev's Seventh Sonata. He played it so magnificently! The
audience just would not let him leave. To this day, I remember that performance.
E.V. I was Zak's student, and therefore, I knew him more from the spectrum of a student-teacher relationship. How
would you characterize him as a private person?
M.G. He had a very even personality. He had a special passion for visual arts, but all of his knowledge was so broad due to
his large scope of interests. He was a gentleman, a calm and refined person.
©2013 Eva Virsik, DMA
ALL RIGHTS RESERVED
______________________________________________________________________________________________
K STOROČNICI JAKOVA ZAKA (1913-1976)
Mená hudobníkov často podliehajú teritoriálnej popularite, časovým vzostupom a zostupom. Mnohé zapadnú do
zabudnutia, niektoré pretrvávajú po stáročia. Meno Jakova Zaka možno dnes nie veľmi rezonuje v slovenskom hudobnom
povedomí.
Tí, ktorí sa pamätajú, budú si 20. novembra tohto roku pripomínať 100. výročie narodenia tohto mimoriadneho umelca -
klaviristu a pedagóga, ktorý sa nielen sám zapísal do dejín klavírneho interpretačného umenia, ale svojou rozsiahlou
pedagogickou činnosťou podnes rozdáva hudbu pod rukami svojich odchovancov a ich pokračovateľov. Kto bol Jakov Zak?
Osobne som meno Jakov Zak po prvý raz počula v Bratislave od môjho prvého učiteľa klavíra, skladateľa Dušana
Martinčeka (1936-2006). Mala som vtedy asi desať rokov a zaraz pod pojmom Zak som si predstavovala niekoho, kto
pozná neslýchané tajomstvá klavírnej hry. Nemala som žiadne tušenie, že sa raz s ním vskutku stretnem, alebo sa
dokonca stanem jeho žiačkou. Už vôbec som nemohla predpokladať, že budem aj jednou z jeho posledných odchovancov.
Keď som v realite spoznala Jakova Zaka, bol profesorom Moskovského Štátneho Konzervatória, preslávený ako sólista aj
ako klavírne duo so svetoznámym Emilom Gilelsom. Navyše, bol veľmi vyhľadávaným a rešpektovaným pedagógom. K
nášmu prvému stretnutiu prišlo uňho na byte v ten deň, keď som mu zahrala a požiadala, aby ma prijal do svojej triedy.
Jeho domáca pracovňa mala dve klavírne krídla, Steinway a Petrof. Steny tejto izby boli až po plafón zastavané regálmi
plnými kníh. Na vzhľad bol Zak veľmi silne osobitý, mal výrazné čelo, hlavu pripomínajúcu mysliteľa, čo vzbudzovalo
rešpekt už na prvý pohľad. Prvé podanie jeho ruky si tiež veľmi živo pamätám, lebo akosi tlmočilo jeho umeleckú
podstatu a ľudskú náklonnosť.
V jeho pracovni bol i nízky stolík, ktorý bol skvelým zrkadlom Zakovej osobnosti. O tomto najvýstižnejšie napísala vo
svojom memoári odchovankyňa Zaka prof. Henrietta Mirvis (1930-2000): "...kedykoľvek som prišla k nemu do bytu,
tento stolík bol vždy zaprataný knihami, časopismi, albumami a všelijakou produkciou tlače... Sem sa kládli nové vydania.
Čo všetko tam len bolo! Knihy o hudbe susedili s vojnovými memoármi a s práve vydanou knižkou Darrella o zvieratách.
Literárnovedecké práce. Cestovanie po Afrike. Malé zborníky básní mne celkom neznámych poétov. Kniha o cirkuse.
Populárna práca o botanike. Kopček nových nôt- mladí sovietski skladatelia. Albumy maliarstva a architektúry.
Pravidelné vydanie "História filozofie". Spomienky diplomata. Dvojdielny zborník francúzskych skladieb. Kto Zaka
nepoznal, mohol si pomyslieť, že je akýsi rozkúskovaný. Tí, ktorí ho poznali, vedeli, že...všetko toto sa v konečnom
výsledku v ňom zlievalo a menilo v hudbu, ktorá mala v jeho živote prvotné miesto...dávalo mu to možnosť organicky v
sebe spájať umelca a človeka a byť v oboch týchto kvalitách v čele súčasného myslenia." ("Uroki Zaka", Klassika XXI,
Moskva 2006) [Preklad z ruského jazyka: autorka článku]
Jakov Zak bol klavírnym profesorom na Moskovskom Konzervatóriu vyše štyridsať rokov. Vychoval celú plejádu
významných klaviristov ďalšieho pokolenia, ktorí víťazili na medzinárodných súťažiach a stali sa známymi na svetových
pódiách a tiež úspešnými pedagógami. K nim patrí napríklad Eliso Virsaladze (pôsobiaca dnes i v Nemecku), Jevgenij
Mogilevskij (žijúci v Belgicku), Valerij Afanasiev (žijúci vo Francúzsku), Nikolaj Petrov (1943-2011), Ljubov Timofeeva,
Svetlana Navasardjan, Natália Trull, Jurij Jegorov (1954-1988), skladateľka Sofia Gubajdulina a rad ďalších. Jeho
odchovanci získali vyše dvadsať víťazstiev zo súťaží Čajkovského v Moskve, Kráľovny Alžbety v Bruseli, Van Cliburna v
Texase, Schumanna v Zwickau, Bachovej v Lipsku, Marguerite Long v Paríži a súťaží v Lisabone, Montreali, Sydney...
Sám Jakov Zak sa ako dvadsaťštyriročný zaznamenal do histórie víťazstvom prvej ceny na medzinárodnej súťaži
Fryderika Chopina vo Varšave (1937), po ktorej sa predseda poroty Adam Wieniawski vyjadril o ňom nasledovne: "Je
jedným z tých najskvelejších klaviristov, akých som mal možnosť počuť za celý môj dlhý život." Pozoruhodné však sú
postrehy Zaka v jednej z jeho pedagogických prác, kde sa o súťažení mladých klaviristov vyjadruje skepticky a zamýšľa
sa nad uniformitou súčasnej interpretácie. Príčinu vidí práve v pričastom súťažení, ktoré už za jeho čias získavalo veľkú
popularitu. Podľa Zaka, súťažný prístup v práci klaviristu ubíja rozvoj jeho umeleckej individuality, pretože súťažiaci
klavirista chce byť porovnávateľný a ponúka akýsi "tvorivý štandart".
Jakov Zak sa narodil r.1913 v Odesse. Toto čiernomorské mesto je historicky známe svojou bohatou hudobnou tradíciou.
Tu sa narodil napríklad aj Emil Gilels, huslista David Oistrach, v mladosti tu žil istý čas i Sviatoslav Richter, ktorého otec
Teofil vyučoval na Odesskom Konzervatóriu. Odessa bola sídlom rešpektovaného hudobného Učilišťa, ktoré i Jakov Zak
ukončil a nasledovne za púhych šestnásť mesiacov absolvoval aj Konzervatórium v Odesse. Pokračoval potom v štúdiu
postgraduálne na Moskovskom Konzervatóriu v triede najvýznamnejšieho pedagóga dvadsiateho storočia, Genricha
Nejgauza. Uňho zostal pracovať ako asistent a zanedlho sa sám stal profesorom Moskovského Konzervatória, kde pôsobil
až do konca svojich dní. Podľa slov Genricha Nejgauza, v Zakovi boli spojené kvality "zreteľného a silného intelektu,
veľkého a harmonicky organizovaného temperamentu, obrovskej vnútornej energie, prenikavej hudobnej senzitivity a
úžasného virtuózneho majstrovstva"... a patril k tým najlepším európskym klaviristom, ktorých spájal "akýsi duch vyššej
objektívnosti, mimoriadna schopnosť chápať a odovzdávať umenie 'v jeho podstate', bez prímesi nadbytku svojho
osobného, subjektívneho..." (Sovetskaja Muzyka 1959, č. 4, str. 140-141,142) [Preklad z ruského jazyka: autorka článku]
Vo svojej vlastnej pedagogickej činnosti Zak nielen pokračoval v línii pedagogických princípov veľkého učiteľa Genricha
Nejgauza, ale svojím osobnostným vkladom, encyklopedickými vedomosťami, nezvyčajným darom slova a cielenou
pracovitosťou dotváral "nejgauzovskú školu" vlastným rukopisom, ktorý prinášal vskutku obdivuhodné výsledky. V
stopách svojho učiteľa Jakov Zak usmerňoval svojich žiakov k celkovému širokému ponímaniu sveta, učil "vidieť život".
Nechýbali však aj nespočetné praktické rady k interpretácii a ovládaniu nástroja. Jeho nezvyčajne široký arzenál asociácií
vždy silne inšpiroval, dával podnet k objavom. Na jednej z mojich hodín počas diskusie o majstrovskej interpretácii
hudobnej frázy profesor uviedol ako príklad maliara Boticelliho a jeho umenie detailnej kresby profilu tváre. "Hudobná
fráza je ako profil človeka", povedal nakoniec, "treba sa naučiť od majstrov, ako ju zrealizovať." Utkvela mi v pamäti i
jeho iná pozoruhodná veta, keď otvoril niekoľko umeleckých kníh zo svojho znamenitého regálu: "Každý umelec
prechádza obdobím hľadania seba samého prostredníctvom napodobňovania. Pozrite sa, koľkí maliari prešli v začiatkoch
tým istým takzvaným modrým obdobím, ale neskôr všetci našli svoj vlastný neopakovateľný štýl, každý bol osobitou
individualitou." Z jeho práce na hodinách však aj vyplývalo, že žiakov netlačil cez bránu pedagogických princípov, ale
cielene otváral nespočetné brány tvorivých možností a inšpiroval k vlastnému hľadaniu.
Štúdium v Zakovej triede bolo pre mňa novou etapou, keď som dokázala s osobitnou záľubou pracovať bez prestávky
osem hodín nad Bachovou dvojstranovou fúgou a pojem čas neexistoval. Zak bol človekom húževnatým a nabádal k
usilovnej práci. Jeho odporúčaním pre klaviristu bolo stráviť za klavírom päť hodín denne, ale nevynechať žiadny deň,
"lebo nasledovný deň nebudete hrať desať hodín, ani ten ďalší pätnásť..." Jednou z jeho interpretačných znamenitostí
bolo i fenomenálne podanie Chopinovej Etudy Opus 10 č. 2 (rád ju nazýval "zablúdená flauta"), ktorú som žiaľ nemala
šťastie počuť osobne v jeho podaní. Keď sa ho ktosi opýtal, ako dosiahol v nej tak obdivuhodné majstrovstvo, Zak
odpovedal: "Pol hodiny denne, ale každodenne." Na celý život mi však utkvela v pamäti Zakova interpretácia Chopinovej
"terciovej" etudy Opus 25 č. 6, ktorej ľahkosť, dokonalosť, až neskutočne rýchlo kĺzajúce sa frázy perlivej precíznosti a
aristokratickú gráciu Chopinovskej miniatúry som zažila počúvajúc za dverami jeho bytu, v jeden piatok poobede o
tretej...
Treba zdôrazniť, že popri výnimočných virtuóznych schopnostiach, podstatou Zakovej práce nad klavírnym dielom bol
dirigentský prístup a toto i vštepoval svojím žiakom. Nezužoval sa však len na pojem "klavírneho orchestra" a využitia
možností jeho zvukovej palety praktickým vypracovaním týchto detailov, ale usmerňoval celkový prístup k dielu zo
zorného uhla dirigenta (a perličkou bolo, že i klavírne noty vždy nazýval partitúrou.) Nabádal k štúdiu iných diel,
komorných či orchestrálnych, ktoré súvisia s konkrétnym klavírnym dielom, k štúdiu maliarstva, literatúry, divadla,
histórie. Pre škálu vlastných vedomostí bol Zak obzvlášť obdivovaný nielen svojimi žiakmi, ale aj u kolegov a priateľov.
Mal fenomenálnu pamäť, ktorá mu dovoľovala okamžité a trvalé zapamätávanie akýchkoľvek faktov. Známa bola
historka o ceste skupiny pedagógov Konzervatória do Talianska, kde Zak všetkých vodil po miestach, ktoré vari aj sám
sprievodca tak nepoznal, dokumentujúc detaily z histórie, umenia, architektúry. Vďační kolegovia až nechápali, ako
môže niekto žijúci v Rusku poznať tak dokonale Taliansko. (Citované z môjho osobného rozhovoru s klaviristkou Bellou
Davidovič, 1989.)
Ako koncertujúci klavirista, Zak nielen ovládal široký repertoár, ale navyše bol často jedným z priekopníkov a prvých
interprétov nových diel svojich súčasníkov a objavovateľom málo hranej staršej hudby. Až zarážajúci bol i celkový rozsah
jeho pianistických možností - nebolo zriedkavosťou nájsť oba gigantické koncerty Brahmsa a koncert Prokofieva (č.2)
ako program Zaka na jeden večer. Žiaľ, skromná fonotéka z čias jeho koncertnej činnosti je dnes už zberateľskou
raritou. Nahrávky obsahujú koncerty Brahmsa, Rachmaninova, Prokofieva, sólové diela Liszta, Debussyho, Schumanna a
iné. Zak bol dvakrát na koncertnej ceste v USA, v rokoch 1965 a 1967. Mala som možnosť spýtať sa jeho bývalého
koncertného agenta, ktorý ho po týchto cestách sprevádzal, Maxima Gershunova, ako na tieto stretnutia so Zakom
spomína:
M.G.: Raz po ceste do Pittsburghu Jakov Zak povedal "som smutný, lebo nejdeme do Washingtonu. Zdravotne na tom nie
som najlepšie a mám dojem, že už nebudem dlho žiť." Ja som mu na to povedal, "Jakov, čože si taký sentimentálny viesť
takéto reči...", načo Zak odpovedal, "Nie-nie, ja si to vskutku myslím a mrzí ma, že nejdeme do Washingtonu." Spýtal
som sa ho: " Azda si nikdy nebol vo Washingtone?" a on na to vraví, "To nie, ja tam mám mojich priateľov a chcem sa s
nimi rozlúčiť. Sú všetci v Národnej Galérii." Tak som mu povedal, že z Pittsburgu pôjdeme najprv do Washingtonu a až
odtiaľ na koncert do New Yorku. Po ceste Zak urobil detailný náčrt miestností a súpis umiestnenia obrazov.
E.V.: Pamätáte si na niečo z jeho koncertov z pozície poslucháča?
M.G.: Áno, jeho pridavok tretej časti z Prokofievovej Siedmej sonáty. Hral to tak obdivuhodne! Publikum ho jednoducho
nechcelo pustiť z pódia. Dodnes si živo pamätám tento jedinečný zážitok."
E.V. Bola som Zakovou študentkou a preto som ho poznala viac zo spektra vzťahu žiaka k učiteľovi. Ako by ste ho
charakterizovali ako privátneho človeka?
M.G. Bol veľmi vyrovnanou osobnosťou. Mal osobitnú vášeň pre výtvarné umenie, ale jeho všetky znalosti boli dôsledkom
veľmi širokého objemu záujmov. Bol to gentleman, pokojný a kultivovaný človek.
EVA VIRSIK, ArtD.
©2013 Eva Virsik
VŠETKY PRÁVA VYHRADENÉ
YAKOV I. ZAK
November 20, 1913 - June 28, 1976
November 20. marks 100 years since the birth of this great artist, pianist, pedagogue and
extraordinary human being. You can find below my article in English and in Slovak languages, as
well as links to some of the music of Yakov Zak. This page is still in process of updating. If you
found it and were either student, collegue or friend of Yakov Zak, please contact this site at
evirsik@evavirsik.com and contribute your memories. Thank you for visiting!